I. kapitola

1. srpna 2011 v 22:01 | mimi |  Život v klietke
Konečne už aj prvá kapitola k tejto poviedke. Dúfam, že ďalšie sa mi budú písať ľahšie.Nerozhodný Mám z toho také zmiešané pocity a budem rada ak to okomentujete, zvládnem aj kritické názory. Smějící se Tak pekné čítanie...Usmívající se

mimi




Prechádzala som po nádvorí s úmyslom rýchlo sa zašiť v knižnici. Síce mi skúšky skončili pred dvoma dňami ale keďže som nemala, čo iné na práci knihy boli mojou jedinou útechou. Už dávno som si našla jednu skratku, ktorú som mala v pláne využiť teda dovtedy, do kým si ma nevšimla moja najstaršia sestra.
"Ale knihomoľ. Zase sa ideš učiť?"
"Čo chceš Bella?"
"Ale nemôžem pozdraviť moju malú škaredú sestričku?" Spýtala sa ma a jej banda sa hlasne zasmiala. Neznášala som ich. Vôbec ma netrápilo, že šikanovala celú školu ale aspoň u vlastnej sestry si to mohla odpustiť. Ale ona nie. A rodičia ju len podporovali, lebo bola oveľa lepšia ako ja alebo Andromeda( naša stredná sestra).
"Daj mi pokoj."
"Ale no no no... takto sa zo svojou sestrou rozprávať nebudeš!" Rýchlo sa ku mne približovala a ja som už len zatajovala dych, čo si zase vymyslela. Pritlačila ma k jednému stĺpu a chytala pod krk. "Správaj sa ku mne slušne, lebo inak...," nechala ma domyslieť si posledné slová.
"A bude to oveľa horšie ako to čo si zažila," zasmiala sa, pustila ma a oprášila mi habit.
"Tak pekný deň Cissa," nechápavo som na ňu pozerala. Takto sa zvyčajne nesprávala. Teda áno mala svoje dni, keď sa jej radšej každý vyhýbal, ale mne sa takto nevyhrážala. Doma na mne občas skúsila nejakú kliadbu ale tu v škole ? Nikdy. Ešte stále zarazená som sa vybrala k môjmu cieľu. Cestu som nevnímala a tak nebolo prekvapenie, keď som sa s niekým párkrát zrazila. Sadla som si do môjho obľúbeného kresla v jednom z tmavých kútov. Vytiahla som s z tašky knihu a začítala sa.
"Môžem," spýtal sa ma niekto. Zdvihla som hlavu a usmiala sa. Bola to Andromeda.
"Samozrejme, posaď sa," zavrela som knihu a očakávala, s čím sa mi chce zveriť. Nikdy sme spolu nehovorili, kým to nebolo potrebné. Andromeda bola totižto zaradená do Chrabrimilu, ktorý vždy súperil zo Slizolinom, do ktorého sme chodili my s Bellou. Rodičia boli vtedy dosť naštvaní. V tej dobe som do Rokfortu ešte nechodila a tak som si ich hnev mohla vychutnať naživo. Niekoľko týždňov chodili po dome ako sopky pred výbuchom, ale keď sa dozvedeli, že aj náš bratranec Sirius sa dostal do Chrabromilu trochu sa upokojili. Aspoň v tom neboli sami.
"Videla si dnes Bellu?" Opýtala sa ma potichu.
"Pred chvíľou sme sa stretli a bola dosť naštvaná, nevieš čo sa s ňou deje?"
"Práve to som sa chcela spýtať ja teba. Vybafla na mňa, keď som vychádzala z veľkej siene a mrmlala si o tom, že má tu najnemožnejšiu rodinu. A nejaké ďalšie bludy."
"Mne sa zase vyhrážala, že sa k nej mám začať správať slušnejšie. Ak ju to bude držať som zvedavá, čo jej na to povedia rodičia."
"Otec si na nej vyskúša crutiatus a hneď sa upokojí. Ale Bella je dosť múdra aby to až tak ďaleko nezašlo. I keď pri jej náladách...," Andromeda sa zrazu usmiala.
"Mám pre teba poštu."
"Ty? Prečo neprišla rovno mne?"
"Ok zobrala som ju tvojej sove, keď som si bola vyzdvihnúť moju. Nebodaj sa za to budeš na mňa hnevať," zachichotala sa.
"Jasné že nie. Ďakujem," zobrala som si od nej list. Teda vlastne nebol jeden ale hneď dva.
"Jeden poslali rodičia a druhý máš od tety. Doniesla ho Aida."
"To letela až z Francúzska?"
"Ja neviem asi hej. Je to sova, čo nás po nej," odfrkla si Andromeda.
"Veď jasné," rozbalila som list od rodičov.
"Tak, čo píšu?" nedočkavo sa dožadovala sestra.
"Vydrž, otcov rukopis je otrasný."
"Skús mu to povedať osobne."
"Nechcem spáchať samovraždu," odvetila som a ďalej čítala list.
"Otec mi gratuluje k ukončeniu školy. Bla, bla, bla a dovolili mi ísť za tetou!"
"To je skvelé."
"Vlastne ani nie. Nepôjdem tam len ja, ale ideme všetky."
"Prosím? To vysvetľuje Bellinu náladu. Určite sme jej tým narušili plány. Tak sa teším, ani som v to nedúfala.."
"Ešte sa neraduj Andy, rodičia nás zapísali do letnej školy. A to som chcela stráviť pokojné prázdniny." "Zbláznili sa? Radšej si hodím slučku ako musieť trpieť naštvanú Bellu počas prázdnin a popri tom chodiť do školy!"
"To nie si sama," otvorila som list od tety a moja nálada sa rapídne zmenila.
"Myslím, že Bella nás nebude trápiť. Rodičia sa zjavne zabudli zmieniť o určitých skutočnostiach." "Akých?"
"Je pravda, že Bella pôjde s nami ale hneď na druhý deň ide s tetou do New Yourku a zostanú tam dva mesiace."
"A my?"
"My zostaneme samé v Paríži, ale, všetko ostatné platí."
"To nemyslia vážna!" Zvolala Andromeda.
"Tak to teraz neviem, hádam si to nerozmyslia."
"Myslím, že toto leto si fakt užijeme. Idem preč. Toto musím stráviť inak. Nechcela by si dnes prísť ku nám, po plese? Robíme párty."
"Pre Merlina len sa neopi."
"A čo myslíš, že tam budem robiť? Toto musím stráviť. Nechápeš? Máme dva mesiace voľna. Takže neprídeš?"
"Aby som narušila svoju povesť ? To nie."
"Ty si ale. Si až príliš úzkostlivá. Neboj sa a užívaj si."
"Ja si radšej dočítam knihu."
"Ako chceš. Tak sa maj. Uvidíme sa zajtra."
"Ahoj a neprežeň to," zamračila som sa. Andromeda by nemala takto riskovať je to nebezpečné. Čo keby to niekto povedal otcovi? Nezotavila by sa ani do ďalšieho roku. Pozrela som sa na hodiny a až vtedy som si uvedomila ako je neskoro. Na dnes bol naplánovaní ples, takže večera nebola. Ale keďže ma nik nepozval, jedla sa dnes už nedočkám. Ale kto by ma aj pozýval? Veď vyzerám ako strašidlo. Mierne strapaté vlasy stiahnuté v cope a aby mi nezavadzali ešte aj sponkami prichytené okolo hlavy. Takže riadne hniezdo. Tvár som si nemaľovala a ani sa o seba veľmi nestarala takže pre tých, čo ma videli prvýkrát to musel byť riadny šok. No aj tak mi to bolo jedno. Zaleziem si do postele a užijem si posledný deň môjho štvrtého ročníka po svojom. Už som bola skoro pri vchode do spoločenskej miestnosti, keď som za sebou začula ten slizký hlas. Najlepší kamarát mojej sestry.
"Ale, najmladšia holubička z Blackových. Čo ty tu tak sama?"
"Potrebujete niečo?" Milo som sa spýtala. Ich rodina bola veľmi vážená a mali sme s nimi dobré vzťahy, je jedno, či ich neznášam, musím sa správať slušne.
"Slušná ako vždy. Nie. Nič nepotrebujem. Nemôžem sa opýtať ako sa máš?"
"Veľmi dobre. Ďakujem a vy?"
"Ale no, prečo mi vykáš?" Pristúpil ku mne bližšie. Keď som mu dlho neodpovedala, prižmúril oči.
"Chystáš sa niekam?"
"Nie, nechystám."
"Nepodaj ťa nikto nepozval na ples," posmešne sa zasmial.
"Vyzerá to tak, že nie," naďalej som pokračovala v slušnom správaní.
"Tomu nemôžem uveriť," nachvíľu sa odmlčal a obzrel si ma," vlastne keď nad tým tak rozmýšľam, ani sa nedivím. Mala by si sa vidieť v zrkadle. Vyzeráš ako strašiak. Nechápem ako môže tvoja rodina tolerovať niekoho ako ty. Mala by si si zobrať príklad zo svojej sestry. Samozrejme, že myslím Bellu a nie tú... no vašu druhú sestru."
"Ďakujem za vaše zhodnotenie mojej osobnosti. Určite to napravím," zamrmlala som a už som chcela odísť keď ma zachytil za ruku.
"Dovidenia," povedal a čakal na moju reakciu.
"Aj ja vám prajem pekný deň. Z dovolením," zrak som uprela na moju ruku. Pustil ju, obehol ma a vošiel do klubovne. Nechápala som, čo to malo znamenať. Ešte sa nestalo aby ma Lucius Malfoy zastavil na chodbe, tobôž aby sa so mnou verejne rozprával. Zakrútila som hlavou a vyšla do svojej izby. Dala som si dlhú sprchu a potichu sa chichotala na mojich spolubývajúcich ako sa stále strachujú o to, či majú dobré šaty, či im nestojí niekde vlas... Ach som veľmi rada, že to nemusím zažívať. Veci som mala zbalené už niekoľko dní a tak som zaľahla rovno do postele. Čítanie knihy som zavrhla henď ako som si ľahla do postele. Zavrela som si oči a nechala sa unášať spánkom.

Ďalší deň bol príliš hektický, všetci splašene pobehovali hore dole. Na poslednú chvíľu si balili veci. Jedna hrôza. Vo vlaku som si našla prázdne kupé, čo bola ťažká úloha a obdivovala krajinu za oknom. Jazerá, hory, , lesy... Kde tu som zahliadla nejaké zvieratko. V polke cesty sa ku mne pripojila Andromeda ale tá vyzerala dosť otupená na to aby viedla nejaký rozhovor. Takže sa len držala za hlavu, občas sa jej z pier vydral ston ale inak nedávala svoju prítomnosť nijako najavo. Rodičia nás vyzdvihli na nástupišti ale skôr si myslím, že mali iné zámery ako nás len privítať doma. Vyzdvihla som si svoje veci a vybrala sa k rodičom.
"Kde ste tak dlho? Čo ste za tým vlakom bežali?" Opýtal sa otec namiesto pozdravu. Obzvlášť kriticky sa pozrel na mňa.
"Narcissa ako to vyzeráš?" Matka predbehla otca.
"Pravdepodobne si Cissa myslela, že sme mali včera maškarný ples a nestihla sa prezliacť," zachichotala sa Bella.
"Hneď ako prídeme domov sa upravíš a už nechcem vidieť aby si takto špinila dobré meno našej rodiny."
"Áno matka," pípla som a neodvážila sa na nich ani pozrieť. Úplne som vo vlaku zabudla nato, že sa mám prezliecť a učesať. Chytila som sa ponúkaného prenášadla a zacítila ťahaví pocit v žalúdku. Neznášala som to.
"Choďte si zbaliť veci na zajtra. Pôjdete skoro ráno a keďže dnes máme menšiu recepciu nebudete mať na to čas. Samozrejme vás na nej všetky očakávame," rozkázala nám matka.
"Až na teba Narcissa. Nebudeš nám predsa robiť hanbu. Ty zostaneš vo svojej izbe."
"Áno otče," na chrbte som zacítila Bellin škodoradostný a Andromedin súcitný pohľad. Ale v celku ma to vôbec netrápilo. Aj tak som sa necítila na niekoľkohodinové pretvarovanie. Zamkla som sa v izbe, vybrala si kufor, otvorila skriňu a začal si ukladať veci na pobyt pri tete. Jediná pozitívna vec v tomto roku. Dopriala som si dlhý kúpeľ a sadla si do výklenku v okne. Recepcia sa už pravdepodobne začala, pretože som počula hudbu a po záhrade sa prechádzali zatúlaní hostia.
"Slečna vaša večera," ozval sa jeden z domácich škriatkov a podal mi podnos plný jedla.
"Budete ešte niečo potrebovať?"
"Nie. Môžeš ísť," odpovedala som mu bez toho aby som sa na neho pozrela. Vytiahla som si jeden z časopisov pripravených na stolíku a prezerala si hýbajúce sa telá modeliek. Kiež by som aj ja takto vyzerala. Ale to by sa musel stať zázrak. Niekde v polovici sa my začali zatvárať oči až som sa nakoniec vzdala a zaspala na dosť nepohodlnom mieste. Zobudila som sa okolo pol jednej na zväčšujúcu sa bolesť v mojom tele. Takmer poslepiačky som prešla do postele s baldachýnom a spala ďalej ako zaťatá. Ráno ma zobudil môj domáci škriatok. Darček od otca. Daroval mi ho vtedy, keď sa dozvedel, že som sa dostala do Slizolinu.
"Slečna by sa mala obliecť na raňajky. Za dve hodiny po vás príde vaša teta."
"Už idem Wendy." Obliekla som si šaty, ktoré mi zjavne vybrala matka a zišla dole. Takmer som zastonala keď som si pri stole všimla tetu Walburgu s celou jej rodinou. Nemala som ju veľmi rada. Vždy na každého hulákala a všimla si aj tej najmenšej chybičky.
"Dobré ráno," pozdravila som sa a sadla si vedľa svojich sestier oproti Siriusovi. Na moje prekvapenie to prebehlo v pokoji ale ja som sa naplno preprala až vtedy, keď som stále v byte tety v Paríži. Otec mal tie jeho dlhé príhovory, o správaní a tak ďalej. Naozaj nič záživné. Bella s tetou s nami pobudli hádam pol hodinu keď sa rozlúčili a odišli s tým, že im pribudlo ďalšie stretnutie a tak musia odísť skôr . Keďže sme dnes školu ešte nemali , rozhodli sme sa presliediť mesto. Vlastne iba pár blokov v našom okolí lebo inak by sme sa stopercentne stratili. Najedli sme sa v reštaurácií. S bohatým vreckovím od rodičov a tety by sme vyžili aj na dva roky. A tak začali moje bezstarostné prázdniny na ktoré budem spomínať do konca života. Len si už nie som istá, či v dobrom alebo zlom...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 lady corten lady corten | Web | 2. srpna 2011 v 11:02 | Reagovat

Tak jsem si přečetla první díl této povídky i když jsem to neměla původně v plánu, prosila si o upřimnost, a abych byla opravdu upřinmá musím přiznat, že i já mám z toho smíšené pocity, je vidět, že ses za dobu svého odmlčení ve psaní vyditělně zlepšila, ale v tomto díle jsem se v určitých částech při rozhovorech ztrácela a musela jsem se hodně soustředit na to, co kd

2 lady corten lady corten | Web | 2. srpna 2011 v 11:15 | Reagovat

Ach jo, já se z toho blogu zblázním, poslední dny v mozile na stránky na blogu nejdou posílet komentáře a jde to jen exploreru, čož by nevadilo kdybych u tvých stránek v druhém prohlížeči neviděla jen pravou plovinu, přidat ti sem koment je teď pro mě operece minimálně na dest minut, musím to napsat v mozile, na slepo text překopítovat do komentáře otevřeného v exploreu a pak se to pokoušt nejak odeslat, což se mi tentokrát povedlo ale stratila se mi mezi tím druhá polovina komentáře.

Takže zbytek zněl následovně - co kdo řekl, a je to pro mě o to těší vzhledem k menším rozdílům našeho jazyka, takže mi pak následně začal trochu unikat děj,  PS: celý den budu netrpělivě vyhlížet další díl k Nevydařenému plánu

3 Stolid-Mitzy Stolid-Mitzy | Web | 3. srpna 2011 v 20:18 | Reagovat

Ahoj, prokousala jsem se až ke konci první kapitoly. Možná tento žánr povídek nemám rád, ale přečtu si kvůli tobě i druhou kapitolu, pokud ji za den, dva přidáš. Těším se na Paříž.

4 C.V,O.K. C.V,O.K. | Web | 30. října 2011 v 16:06 | Reagovat

no? bude spomínať v dobrom alebo v zlom? nenaťahuj toľko a pridaj prosím čo najrýchlejšie pokračovanie :) vyzerá to veľmi zaujímavo....

5 any.la any.la | 3. ledna 2012 v 9:46 | Reagovat

je to zaujimave urcite by som si mala precitat pokracovanie :-D :-)

6 Nienna Nienna | E-mail | Web | 9. ledna 2012 v 10:15 | Reagovat

Zaujímavý začiatok, pútavá téma, určite si prečítam aj pokračovanie, dúfam, že čoskoro pribudne ;-) (Drobná poznámočka na okraj: Aj Andromeda bola v Slizoline :-))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama