5.kapitola

8. srpna 2011 v 16:23 | mimi |  Nevydarený plán
Viem , že mi to tentokrát trvalo trochu dlhšie ale chcela som využiť slnečné dni Usmívající se zdá sa, že tak skoro už nebudú. Ach to počasie... Nerozhodný Ale nebudem sa tu vykecáť Smějící se. I keď ešte niečo, kapitolu by som chcela venovať: Lady Corten, Anfulke, Stolid a Anine ďakujem vám za komentáre. Tak užite si kapitolu... Mrkající

mimi




"Snažím sa byť v správny čas na správnom mieste. Ako sa zdá vychádza mi to," uškrnul sa Voldemort. "Takže ma zabijete hneď, alebo sa chcete ešte aj pozabávať a chvíľu ma mučiť?"
"Ako si sa sem dostal Tom?"
"Nie nebudem ťa zabíjať. Nie som Tom ale Lord Voldemort to by ste si už mohli pamätať zase až tak zle na tom s pamäťou hádam nie ste Dumbledor. A dostal som sa sem normálne. Premiestnil som sa na hranice a odtiaľ sem prišiel peši."
"A ty by si si už mohol pamätať, že ťa nebudem brať nikdy inak ako toho chlapca, ktorého som priviedol do Rokfortu teda Toma a nie nejakého Lorda Voldemorta," povedal Dumbledor skôr ako som stihol len otvoriť ústa. Už som sa Voldemorta chcel spýtať, čo chce teda so mnou spraviť keď sa zase rozhovoril Fudge.
"Ako to... veď vy máte byť mŕtvy... zomreli ste pred 14 skoro 15 rokmi... nie je možné aby ste to boli naozaj vy," udivený minister zrejme túto skutočnosť prijímal veľmi zle. Zrazu sa otočil na mňa a hrozivo sa ku mne približoval.
"Ako ste to spravili Potter? Kto to je? Ako si dovoľujete takto zavádzať spoločnosť... okamžite vás dám... ."
"Len nepovedz niečo neprístupné Kornelius," ako prvý zareagoval riaditeľ.
"Môžem vás uistiť, že som to skutočne ja a hlboko pochybujem, že by chcel pán Potter niekoho vydávať za mňa," moje meno vyslovil zo zvláštnym prízvukom.
"Alebo potrebujete nejaký dôkaz aby ste uverili, že som to skutočne ja?" Pomaly si z habitu vybral prútik. Zdalo sa, že sa s ministrom zahráva ale čo bolo podozrivejšie, že ešte nezaútočil na mňa. Mal jedinečnú príležitosť zabiť ma a on takto mrhá časom.
"Mám vás pomučiť, alebo rovno zabiť?"
"Zdá sa, že vám dokážem uveriť aj bez toho," Fudge nahlas prehltol. Určite mu bola táto situácia viac než nepríjemná.
"Tak čo tu chcete?" pravdepodobne nabral druhý dych a rozhodol sa zaútočiť, aspoň slovne.
"Čo asi. Prišiel som si po pána Pottera."
"Tom myslím, že už by bolo načase skončiť s týmto šialenstvom. Som si istý, že by sme sa mohli dohodnúť na tom, aby si dostal nejakú imunitu ak s vraždením prestaneš."
"Zabudnite na to Dumbledor. Nepristúpim na žiadnu dohodu, ale môžem vám garantovať, že najbližších pár mesiacov, na nikoho ani ja ani moji smrťožrúti nezaútočia. Stačí vám to?"
"Na začiatok áno, ale chcel by som sa spýtať, čomu za to vďačíme?"
"Nechajte sa prekvapiť. Určite sa to čoskoro dozviete."
"Prepáčte, že sa do vašej konverzácie vkladám ale mi by sme už chceli odísť a myslím si, že Harry tiež," po prvýkrát za celý čas sa ozval môj nový poručník.
"Rozhodne netúžim s vami nikam ísť," odvrkol som a všimol som si ako sa Voldemort zaškľabil.
"To už nie je podstatné, či s tým súhlasíte Potter, tu sú papiere na ktorých je jasne a zrozumiteľne napísané, že ste bol adoptovaní mojim bratom a tak s nimi pôjdete kam len budú chcieť," zaškeril sa Fudge a podal listinu Dumbledorovi, ktorý sa po jej rýchlom prečítaní zamračil. Pozrel som sa na Voldemorta, či sa ma náhodou nepokúša nejako zabiť, no on sa len opieral o strom a zdalo sa, že si túto situáciu užíva. V jednej chvíli sa naše oči stretli ale necítil som pri tom taký pocit ako na konci tohto roku, keď sa ma pokúšal zabiť tesne potom, čo vstal z mŕtvych. Rozmýšľal som nad tým, že by som prešiel k nemu a spýtal sa ho na pár otázok ale to som v druhej sekunde zavrhol s tým, že nebudem vystavovať už tak môj ohrozený život, väčšinu nebezpečenstvu. A tak som len naďalej pozoroval situáciu, ktorá sa odohrávala predo mnou. V jednej chvíli sa na mňa Dumbledor pozrel a ja som pochopil. Zhnusene som si premeral moju novú "rodinu" a vybral sa ku nim. Prešiel som okolo mojich poručníkov a tak aby to "nikto" nepočul som im povedal : "Spravím vám zo života peklo."Ani sám neviem, kde sa niečo také vo mne nabralo. V poslednom čase som sa správal naozaj divne asi sa budem musieť nad sebou zamyslieť. Zarazene na mňa vypleštili oči a zazdalo sa mi, že som započul aj smiech. Obzrel som sa okolo seba a jediný kto vyzeral byť pobavený bol Veď- viete- kto.
"Harry!" napomenul ma Dumbledor.
"Tak ideme?" Opýtal som sa, bez toho aby som nejako zareagoval na riaditeľovu poznámku.
"Nie tak rýchlo," Pre zmenu sa ozval Temný Pán.
"Pre Merlina tak sa už rozhodnite, čo so mnou chcete urobiť. Už ma to unavuje," zavrčal som.
"Harry s vami nikam nepôjde alebo by ste mi chceli odporovať," nechápal som prečo práve ON použil moje krstné meno. Určite nás chcel všetkých ochromiť.
"Nemôžeš si ho nikam zobrať Tom."
"Ale áno, môžem. Súhlasím s Harryho názorom, že je táto konverzácia zbytočná. Takže, ideme?" Z otázkou sa otočil na mňa.
"Netušil som, že sa budem musieť sám rozhodnúť pre moju smrť. Ale zase...," zámerne som vetu nedokončil. Začala som tuho premýšľať, čo sa mi viac oplatí. Samozrejme, najlepšie by bolo, keby som zostal na Rokforte ale to sa pre Dumbledorovuv neschopnosť nedalo takže zostali len dve možnosti. Buď odísť s rodinou Fudga a tak zostať pod kontrolou Fudga, alebo odísť s Voldemortom, ktorý by si ma aj tak po čase našiel a je teda jedno kedy zomriem. Jedine teraz sa o tom, môžem rozhodnúť sám a nebudem musieť byť odvedení smrťožrútmi, ktorých by po mňa určite poslal. "Dúfam, že neuvažuješ nad hlúposťami Harry," so strachom v hlase sa na mňa obrátil riaditeľ.
"Nie je jedno, kedy zomriem? Vlastne ste o mojom osude rozhodli vy sami. A budem úprimne rád keď niekto napíše článok o tom ako ste vydali Voldemortovi chlapca- ktorý- prežil," zaškľabil som sa.
"Určite nájdem nejaký spôsob ako ťa ochrániť. Mysli na to, aké následky by si spôsobil. Čo by ba ti povedali Ron a Hermiona?" Dumbledor začal s inou taktikou.
"Čo by na to mali povedať? Ak ste si to neuvedomili, rozhodujem sa len či zomriem teraz alebo o niekoľko dní."
"Len ti jediný môžeš zachrániť svojich priateľov."
"Prestaňte ma už vydierať. Ja už nechcem myslieť stále na ostatných. Chcem robiť niečo aj pre seba a je len na mne, ako sa rozhodnem. Tak mi do toho prestaňte kecať a citovo ma tu vydierať. Za túto situáciu ste predovšetkým zodpovedný vy a ak tu aj všetci pomrieme tak to rozhodne nebude moja vina ale vina neschopných ľudí ako ste vi Fudge a iný slaboši," vybuchol som.
"Zabijete ma tu alebo to urobíte niekde v súkromí." Voldemort vyzeral byť vývinom tejto situácie viac než potešený a tak keď som sa ho spýtal na otázku ohľadne mojej smrti, najprv sa pozrel po všetkých prítomných a potom uprel svoje červené oči na mňa.
"Nebudem ťa trápiť pred touto zberbou. Pôjdeme?" Prikývol som a všimol si, že blízko Fudga sú poskladané moje veci. Vybral som sa pre ne. Zohol sa pre kufor s Hedvigou, keď Fudge vytiahol prútik a priložil mi ho ku krku.
"Nikto sa ani nepohne, lebo sa mu niečo stane," začal so mnou ustupovať smerom k východu. "Braček, zober mu veci," môj "ocko" jeho príkaz s radosťou splnil a vybral sa za nami. "Kornélius upokoj sa. Nechceš predsa spraviť nič zlé," rozhodol sa zakročiť riaditeľ.
"Ak to nebude potrebné, tak rozhodne nie," odvetil mu. Pokúsil som sa nahmatať môj prútik no ten nebol na svojom mieste. Po tele sa mi rozlial strach. Už sme sa blížil k vstupnej bráne, za ktorou bol môj koniec. Voldemort, Snape aj Dumbledor sa k nám približovali a ja som uprel prosebný pohľad na Dumbeldora. Ale ten nevyzeral, že by chcel hocijako zasiahnuť. Bol to práve Voldemort, ktorý mal v ruku prútik a mieril ním na Fudga .
"Ak viete, čo je pre vás Dobrú Fudge tak ho pustite."
"Mňa nevystrašíte." Zacítil som ako sa prútik zaboril do môjho krku hlbšie. Zakopol som a tak ma Fudge doslova k hranici vliekol. Už, už sme boli tesne za bránou keď Fudge vykríkol a zvalil sa na mňa. Jeho švagriná zakričala a ja som sa len pokúšal vymaniť spod jeho ťažkého tela. Chcel som vedieť, kto ma zachránil z tejto nepríjemnej situácie. No nikto tam nebol. Vstal som a oprášil zo seba hlinu. To ma však za ruku pre zmenu zachytil Voldemort a odvliekol za hranice.
"Ste neschopný Dumbledor ako môžete takto ľahkovážne hazardovať zo životmi svojich stúpencov," a to boli jeho posledné slová pred tým ako sme sa premiestnili preč.

Znova ten nepríjemný pocit a tentoraz oveľa tvrdšie pristátie. Voldemort ma pustil a keďže som nemal stabilitu, spadol som na zem. Obzrel som sa okolo seba. Vyzeralo to tu ako nejaká sála.
"Kde to sme?" Opýtal som sa a popri tom sa postavil na nohy.
"V Temnom sídle," jednoducho vysvetli Voldemort a pozrel sa na mňa.
"Ako dlho ešte budete čakať?" Jednoducho som sa spýtal.
"Čakať na čo?"
"Na to, kým ma zabijete."
"Ja ťa nezabijem," jednoducho povedal.
"Prosím? A smiem vedieť prečo ste zmenili svoj názor ?"
"Určite sa to čoskoro dozvieš," sadol si do jedného z kresiel a rukou mi pokynul k druhému presne oproti jeho. Nesmelo som si sadol a zrazu som nevedel, čo mám robiť.
"Prečo ste ma odtiaľ zobrali?"
"Mám na to nejaké osobné dôvody."
"To máte aj na moju smrť," povedal som ešte stále si neuvedomujúc, že sa ma rozhodol v tejto chvíli nezabiť.
"Jednoducho ti pre túto chvíľu musí stačiť fakt, že ťa nijako vedome nechcem ohroziť ale chcem aby si zostal tu. Všetko ostatné sa dozvieš zajtra ale teraz ma ospravedlnil mám ešte nejaké neodkladné záležitosti."
"Čo týmto sledujete? Je to nejaká zvláštna forma ako ma doviesť ku šialenstvu?" Prešiel ku mne a chytil ma za košeľu.
"Už som snáď povedal, že ti nijako neublížim ale neprovokuj ma. A teraz ti Sara ukáže tvoju izbu. A buď si istý, že sa dozviem, ak by si chcel niekam odísť. Tak si veľmi dobre rozmysli, čo robíš," zavrčal a pustil ma.
"Sara," zakričal.
"Áno pane?" Predo mnou sa objavil zúbožený domáci škriatok.
"Odveď tuto pána Pottera do jeho izieb. A daj mu všetko, o čo bude potrebovať. Nejaký čas tu s nami zostane," rozkázal a zo zašuštením habitu odišiel.
"Tadiaľto pane," Upozornil na seba škriatok. Zaviedol ma na druhé poschodie do priestranných komnát. Bol som úprimne ohromený. Čakal som skôr nejakú hrobku a nie päť hviezdičkové ubytovanie.
"Budete ešte niečo potrebovať pane?"
"Nemyslím aj keď," zarazil som sa. Celý deň som nič nejedol a tak mi začínalo byť trochu zle.
"Mohla by si mi zohnať nejaké jedlo?"
"Samozrejme, čo by ste si dali?"
"Nechám sa prekvapiť," milo som sa na škriatka usmial a on zjavne vykoľajený mojim správaním sa hlboko uklonil a premiestnil splniť moje požiadavky. Dnešok dopadol naozaj nad moje očakávania. Hlavný bod k plusu bol, že som už skoro pol hodinu vo Voldemortovom sídle a nie som ešte ani mŕtvy ani ma nikto nemučil. Po dobrej večeri, ktorá sa mohla rovnať aj hostinám v rokforte som sa rýchlo osprchoval a prešiel do jednej z ďalších izieb v ktorej na pol izby dominovala veľká dubová posteľ. Zakryl som sa tmavozelenými prikrývkami a zavrel oči. Myslel som si, že pre mňa bude jednoduché v tento deň zaspať ale zjavne som sa prepočítal. A tak som sa nechal unášať myšlienkami, vďaka ktorým som predsa len po chvíli zaspal.

Naštvaní Voldemort prechádzal po svojom sídle a hľadal si nejakú obeť. Nechápal ako mohol nad sebou tak ľahko stratiť kontrolu. Veď ten chlapec predsa za nič nemohol on nebol dôvod prečo bol podráždení. To ten dementný minister ktorý sa pokúsil ohroziť jeho.... no proste Harryho Pottera. Zrazu si spomenul na nejakých muklov, ktorých väznili v podzemí a rozhodol sa, že jednému z nich skrátiť jeho trápenie. Z novo nadobudnutím potom sa vrátil do svojej pracovne. Chvíľu rozmýšľal aj nad tým ísť sa porozprávať so svojim hosťom ale to zavrhol s tým, že určte nebaží po jeho prítomnosti. A tak sedel za svojim stolom, kým ho nevyrušil ako už niekoľkokrát za posledných pár dní Severus Snape.
"Pane, doniesol som nejaké veci Pottera, ktoré ste žiadali."
"V poriadku Sara ich odnesie do jeho izby."
"Izby?"
"Áno. Chcem aby si pochopil, že Potter v tomto sídle nie je väzeň a hocikto, kto sa mu pokúsi čo i len skriviť vlások sa stretne s mojim hnevom."
"Rozumiem pane," ale nechápem. Dodal už pre seba. Prudká zmena jeho pána sa mu nepozdávala. "Všetko sa v blízkych dňoch dozvieš Severus neboj sa," povedala Voldemort keď si všimol Snapeov nepokojný výraz. Ten len prikývol a vybral niečo z plášťa.
"Toto som našiel na zemi pre Rokfortom. Určite je to Potterov prútik. Myslel som, že by ste ho mohli chcieť."
"Áno. To chcem. Ak už nie je nič, čo by si pre mňa mal, môžeš ísť."
"V poriadku pane. Dovidenia," rozlúčil sa a pobral sa trochu si oddýchnuť do svojho domova. Predsa len bol to namáhavý deň.

No Voldemort sa k spánku až tak nehrnul, predsa len sa rozhodol navštíviť svojho hosťa a predať mu jeho prútik. Ani on sám sa necítil dobre, keď nemal ten svoj pri sebe. Otvoril dvere spálne a prešiel na stranu postele kde zjavne už Harry spal. Opatrne položil prútik na nočný stolík, a zadíval sa na Harryho...
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Stolid Stolid | Web | 8. srpna 2011 v 16:36 | Reagovat

Ou... Probouzíš ve mě sentiment! Voldemort a rozplývat se nad spícím Harrym/synem! Jejich dohadování mohlo být ostřejší, čekala jsem kletby, ale nevadí... Trpělivě čekám na další kapitolu. :-)  8-O

2 mimi-hp mimi-hp | 8. srpna 2011 v 16:43 | Reagovat

[1]: Ešte som nenaznačila, či sa bude rozlývať nad spiacim Harrym... :-D Však tie debaty ešte prídu... určite aj ostré :-P

3 Anfulka Anfulka | 8. srpna 2011 v 19:21 | Reagovat

skvělé

4 lady corten lady corten | Web | 8. srpna 2011 v 20:42 | Reagovat

Voldík byl v tomto díle doslova roztomilý :-D , rozhovor následující den bude velmi zajímavý :-D

5 entita entita | 9. srpna 2011 v 20:51 | Reagovat

skara začínam bejt hodně zvědavej člověk :D nechce sem rychle dát další kapitolku? :)
jinak móóóc povedená kapitolka i celá povídky.. přeju hodně štěstí při dalším psaní :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama